Zdá sa …
Zdá sa, keď lásku nezbadám
do hĺbky rúk padám v srdci zasnený,
Zdá sa,že nepríde svetlo,
ráno ma nestretlo,som unavený,
čakám, na preteky s vetrom,
v náručí letnom stromov v zatmení,
zahrám melódiu tklivú,
smutnú a šteklivú v lásky zachvení
… stále čakám nádej tvojich pohľadov
… stále ľakám strážcov lásky pokladov
Príď k nám,keď noc sa oblieka,
žalmy nám odrieka s túžbou na perách
hľadám Tvoje oči hravé
pohľady lákavé necháš na dverách
Valčík pre Teba
V pozadí stal som,keď hudba hrala
Na sále v prítmí víril sa svet,
Plačlivým tónom kapela zvala,
Na/Tanečný parket ponúkol vzlet.
Lem Tvojich šiat Ti skrýval kolená,
V rytme valčíka vznášal sa svet
Vo farbách dúhy si v tanci zrodená,
Na parket v tanci zlákal ťa hneď.
Tvoje vlasy ti dokola viali,
s úsmevom na perách,
Modré oči sa láskou smiali,
keď zastal som vo dverách…
Ľahký šál vial belasý, hladil Ti usmiatu tvár,
Rozšantil Tvoje vlasy, veselých očí pár ..
Kapelník zahral valčík pre Teba,
Kráľovnú tanca na parkete,
Každý chcel vidieť s Tebou len seba,
Vznášať sa s najkrajšou na svete.
Muzika hrala neznámy valčík,
svet sa točil v rytme- v ňom,
Zložil ho vraj nejaký klasik,
spojil s týmto nádherným dňom…
Lem Tvojich šiat Ti hladil kolená,
Hodvábny šál zas Tvoje vlasy,
Kráľovnou tanca navždy zvolená,
Lásku rozvíril šál belasý.
Lúka snov
Vchádza nádej už zvečera
S ňou prichádza tajomná nádhera.
Strácaš lásku, hráš od rána,
Máš falošné refrény oddávna.
Nehľadáš tvár, v nej očí pár,
Neznámu jej nádej dáš
Bránu noci jej otváraš,
Zas v jej očiach samotný zostávaš.
S láskou kráčaš po lúke snov,
Tam nazbieraš do vrecka zopár slov.
Nájdeš vhodných niekoľko viet,
Včleníš ich do básní budú v nich tlieť.
Posielaš mi tých zopár slov,
Zaspievaš ich v piesni snov
Krásu rána už nevidíš
Nočným hviezdam ich lásku závidíš.
Najkrajšia z krás
Choď bránou šťastia hľadať pocit lásky
Noc keď býva kratšia, prehĺbi vrásky
Nasleduje ďalšia púť a nové zrážky
Púť, čo býva krajšia, svet nerobí ťažký
Tam prezrádza nám svet nerovných šancí,
Kam sprevádza klam, svet strážených pascí….
Nájsť na zemi raj chce takmer každý
Mať šťastie vraj na slnku, v daždi,
Prebehni nocou keď končí sa dej
Pozbieraj hviezdy a oblohu zmeň
Máš nad hlavou rám, rám zobrazí nás
Sám prichádzaš k nám s ňou najkrajšou z krás.
Keď
Keď pohľadom hľadíš plávajúce lode snov,
keď túžbou city zraníš,vypláva príval slov,
keď v križovatke dráhy sadám na zlý vlak,
keď hojdajú nás váhy,sklopím v slnku zrak,
to, čo tu dnes nachádzam,
mi s tebou neodchádza,
nádej už nepodvádza nás.
Keď v Tvojich vlasoch hľadám vrátených bozkov chuť,
keď záchvev ruky zbadám dokážem s ňou hnúť,
keď letíš dráhou známou cestou nemých hviezd,
keď otvorenou bránou bočíš jednou z ciest,
to, čo nás dvoch spája,
vieme len my dvaja,
sme vyhnaní z raja krás.
Keď postavíš snom hrádzu nesklamaným pohľadom,
keď brodiť sa nevládzu snehom aj ľadom,
keď na konci dažďa svitá nový čas,
keď kvapka dažďa každá dráždi slnka jas,
to, čo dnes v srdciach máme,
je nám dvom neznáme,
nádej znova láme nás.
Kino 1960
Pozvala ma Olina,
na Dabača, do kina.
v kine dávno nebola,
v sále vedľa kostola.
Vybral som sa zarána
pozrieť pána Durana,
predával v kine lístky,
stáli tam všetci blízki.
Priatelia, aj spolužiaci,
chceli lístky, úbožiaci,
všetci cheli „do raja“,
dvermi strýčka Buraja.
Kamarátka Olina,
veľmi chcela do kina.
neboli s tým opletačky,
lístky stáli tri kačky.
Vošli sme v tme do sály,
vyšli hneď po žurnáli,
na prestávku, fajčiarsku,
toaletu, na dámsku.
V kinosále hudba hrala,
za ruku ma pevne vzala,
dobré miesto vybrala,
zima nás však vyhnala.
Pozerám na Chudika,
jak fašistom uniká
lesnou cesto odbáča,
nechytia ho, Dabača.
Vpredu sedí veľká hlava,
to sa v kine často stáva.
niekto vsypal vedro uhlia,
veľká hlava z plátna uhla.
Pozerám na Dabača,
ako ide lesom, kráča,
len vyskočí z postelí,
zopár Nemcov zastrelí.
„Čo tu v kine niekto fajčí?“
kričí z repra Chrunko Janči.
dym v sále ho omína,
tak Dabača vypína.
Dym sa valí dedinou
hornou dolnou dolinou,
premietač už kolo stáča,
neuvidím už Dabača.
Oblak dymu tomu bráni,
oči štípu, kašeľ chráni,
neviem, čia to bola vina,
rúra trčí von z komína.
Oči štípu, divák kašle,
príčinou sú plné kachle,
dym sa šíri po sále,
Mali sme tam na mále.
Slzy, smiech aj panika,
všetko v dyme zaniká,
von vyletí dáke vtáča,
nedočkalo sa Dabača.
Tak sedíme pred kinom,
s uplakanou Olinou,
na aprogram jej pohľad mieri,
v nedeľu sú „Vlčie diery“.
Prejde týždeň veľmi rýchlo,
v sále znova všetko stíchlo.
nutné únik precvičiť,
kachle strážia hasiči.
Lístok zo striech
Utekám za tebou, v náručí mám smiech,
mám lístok s adresou, spadol zo striech.
Počítam s odmenou, obnáša strach,
v uliciach s ozvenou, rozvírim prach, ktorý
zháša, jas hviezdy, zháša, drží sa na perách.
Pozerám na hviezdy, hľadám v nich tvár,
ešte sa nebrieždi, je ich zopár,
tá Tvoja nesvieti, čaká na deň,
pripnutá na sieti, otvára sieň, ktorú
zdobíš, zrána zdobíš, rosy sa dotýkaš.
Pozberám sám, tej hviezdy prach,
zasvieti nám, príde jej čas,
hviezdu zbadám, prináša hlas,
obavu mám, že nepríde včas.
Neznáma
Ulicou kráča neznáma, nádherná zletela z hviezd,
na dlažbe chodníka klopú, Lodičky Noty z jej ciest.
Každý deň očami hľadám, biele bodky z modrých šiat,
do bodiek lásku ukladám, nedovolí mi ju vziať.
Nápadník jej každý chce byť, pohladiť v slnku jej tvár,
odvahy nápoj vypiť, vylúdiť úsmevov pár.
do očí vnášajú krásu, biele bodky je šiat,
nehľadám v jej šatách spásu, na srdci budú ma hriať.
Zdá sa že:
Zo šiat sa vysypú bodky, hýbu sa k nám chodníkom,
Pohľad na ňu hodím krotký, bodky hľadám pod kríkom….
V ruke držím vzácny poklad, pár bodiek zdobí mi dlań,
podávam knej lásky doklad, poďakuje úsmevom zaň.